Klasicizmus v slovenskej literatúre

Klasicizmus sa vo svetovom umení vyvíja po období renesancie. Kladie dôraz na poriadok v spoločnosti, rozum, osvietenstvo. Autori sa snažia písať jasne a zrozumiteľne. Charakteristickými znakmi klasicizmu sú návrat k antike, racionalizmus a určité ideály krásy a dobra. Medzi ďalšie znaky patrí aj snaha o dokonalosť. Ako väčšina smerov sa prejavil v slovenskej literatúre s určitým oneskorením. Slovenská literatúra čerpala najmä z idey slovanskej vzájomnosti, čo sa prejavuje vo zvýšenom záujme o slovanské jazyky ako aj celkovo o Slovanov.

Slovenské národné obrodenie

Slovenské národné obrodenie rozdeľujeme do štyroch fáz, do obdobia klasicizmu patria prvé dve.

1. fáza (1780 – 1820) je fázou osvietenskou.

Pod vládou Jozefa II. vychádza Tolerančný Edikt, ktorý zaručuje rovnocennosť cirkví. V roku 1787 Anton Bernolák prvýkrát použil spisovnú slovenčinu na základe západoslovenského nárečia (jazyk trnavských učencov) v spise Ortografia. Vysvetlil v ňom výber grafém a ich používanie, výslovnosť, písanie veľkých písmen a interpunkcia. Pravopis bol podľa zásady „píš, ako počuješ“. Reč bola prijatá katolíkmi, nie však evanjelikmi. V roku 1789 založili katolícki kňazi Slovenské učené tovarišstvo. Za úlohu si kládlo šíriť osvetu a literatúru v novom spisovnom jazyku. Evanjelici založili ako odpoveď Společnost česko-slovanskú, neskôr Ústav reči a literatúry.

2. fáza (1820 – 1835) je fázou zjednotenia katolíkov a evanjelikov.

V druhej fáze sa začali prejavovať hnutia za národné zjednotenie. V roku 1834 bol založený Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej s predsedom Jánom Kollárom. Táto fáza sa označuje ako vrchol klasicizmu v slovenskej literatúre.

3. a 4. fáza (1835 – 1843; 1843 – 1848) spadajú do obdobia romantizmu.

V tretej fáze nastáva návrat k biblickej češtine, a teda odklon od bernolákovčiny.

V tvorbe sa silne prejavujú vlastenecké, národné motívy. Najvýznamnejšími predstavi-teľmi sú Ján Kollár a Ján Hollý, potom Jozef Ignác Bajza, Ján Chalupka, Pavol Jozef Šafárik a Juraj Fándly.

Kollár vo svojej Slávy Dcere kombinuje lásku k Míne s láskou k vlasti, v Míne zosobňuje celý národ Slovanov. Vyzýva k aktivite, na príklon k Rusku ako najväčšiemu slovanskému národu, ktoré symbolizuje mocným dubom. Využíva prvky antickej gréckej mytológie. Jeho prístup je subjektívnejší, ako autor veľa uvažuje, vyjadruje svoje postoje, vyzýva Slovanov. Hollý vykresľuje Slovanov ako mierny, pokojamilovný národ, ktorý však veľa trpel. Používa priamejší prístup, je neosobný, ako autor nekomentuje. Obaja sa pokúšajú posilniť vlastenectvo, nie však príslušnosť k Slovákom alebo Čechoslovákom.

Slávy Dcera:

Je to lyricko-reflaxívna básnická skladba, napísaná v roku 1824. Skladá sa zo šiestich spevov:

1) Predspev

• Autor vyjadruje minulosť a prítomnosť slovanských obyvateľov na území Nemecka. Veľkú nádej vkladá do Ruska.
• Odsudzuje Nemcov ako zotročovateľov, opisuje osud Slovanov na území dnešného Nemecka, ale v závere verí v lepšiu budúcnosť Slovanov.

2) Sála

• Básnik vyjadruje svoju lásku k Míne. Mína aj keď je skutočná osoba, tak v tejto básni stvarňuje symbolickú a bájnu bytosť. Básnik tu rieši problém ako zladiť osobný život s láskou k vlasti.
• V závere spevu sa básnik lúči s Mínou a sľubuje jej vernosť.

3) Lábe

• Básnik putuje do vlasti cez Čechi. Vyjadruje svoj smútok nad rozlučkou s Mínou a nad osudom slovanov. V tejto časti básnik vyzíva k aktivite a budúcnosť vidí vo vlastenectve. Taktiež tu kritizuje šľachtu.

4) Dunaj

• Prichádza na Slovensko. Naďalej zobrazuje utrpenie Slovanov, ale vidina zjednoteného Slovanstva ho utešuje a dáva mu silu predvídať budúcnosť Slovanov. Má víziu slávnej budúcnosti. Opäť ospevuje svoju lásku a smútok, kedže nemôže byť s ňou. Dáva si za úlohu písať o slovanoch, pretože chce niečo pre nich urobiť.

5) Léthé

• je to obraz slovanského neba. Sprevádza ho po ňom duch Míny. Spomína veľké slovanské osobnosti. Zároveň zatracuje nepriateľov a zradcov a chváli vlastencov.

6) Acheron

• obraz slovanskeho pekla. Tu podľa autora skončia všetci nepriatelia Slovanov.

Svatopluk:

Je to epos. Opisuje dejiny Veľkej Moravy a boje proti Frankom. Hlavným hrdinom je Svätopluk na čele Slovanov. Opisuje sa tu ako kráľ Svätopluk vydá svojho strýka Rastislava Nemcom, aj napriek tomu ho však zavrú do väzenia. Prosí Boha, aby sa zmiloval. Za nemeckým kráľom Karolmanom príde posol, a ten Svätopluka po porade so snemom oslobodí. Svätopluk zorganizuje rytierske hry, počas ktorých vykladá pôvod Slovanov. Tam sa stretne s rytierom Britwaldom. Mystická postava Černoboga, pohanského boha, prezradí Slavomírovi v Devíne, že Svätopluk sa spojil s Nemcami. Na Slavomírovom sneme vyhlásia vojnu. Svätopluk zatiaľ vedie Nemcov na Devín. Vojská sa pri Devíne stretnú, Nemci idú obkľúčiť hrad. Svätopluk sa vráti k Slovanom a vyhlásia ho za kráľa. Nemecké vojsko slabne. Konštantín prosí Boha, aby zastavil Černoboga, čo sa aj stane. Napokon Britwald, vidiac, že Slovania sú v prevahe, vyzve Svätopluka na súboj. Svätopluk ho porazí a môže založiť veľké kráľovstvo Slovákov.

V epose sa striedajú rozprávania a opisy, vyskytuje sa množstvo odbočení od deja. Je napísaný v bernolákovčine. Skladá sa z dvanástich spevov, na začiatku je propozícia – vyjadrenie autorovho zámeru a invokácia – vzývanie múz a prosba o inšpiráciu. Autor je neosobný, nikdy nekomentuje.

Veršový systém klasicizmu:

Najčastejšie používaným prozodickým systémom bol prozodický systém časomerný. Je založený na striedaní dlhých a krátkych slabík, obyčajne bez rýmov. Základnou časovou jednotkou je móra, ktorá odpovedá jednej krátkej slabike, dlhá slabika trvá dve móry. Slabiky sa vo veršoch spájajú do stôp.

Časomerný systém využíva štyri stopy

• trochejská (- ᴗ)
• jambská (ᴗ -)
• spondejská (- -)
• daktylská (- ᴗ ᴗ)

Najznámejšími časomernými veršami sú hexameter (šesťstopový daktylo-spondejský verš) a pentameter (päťstopový daktylský verš). Striedanie hexametra s pentametrom vytvára tzv. elegické distichon.

Časomerný systém sa využíval podľa vzoru antickej poézie aj v poézii slovenskej, napríklad v tvorbe Jána Hollého alebo v Kollárovej Slávy Dcere. Je však v rozpore s prirodzenými zvukovými vlastnosťami slovenčiny, preto sa v slovenskej poézii natrvalo neuplatnil.

Ako žánrová forma sa využíva sonet. Tematika býva najčastejšie milostná, úvahová alebo vlastenecká. Vonkajšia forma je pevne ustálená – dve strofy po štyroch veršoch (kvartety), na konci jedna šesťveršová alebo dve trojveršové (tercety). Rým v kvartetách býva obkročmý alebo striedavý. Rytmus je takmer vždy pravidelný. V prvom kvartete sa nastoľuje téma, v druhom sa rozvíja, tercety tvoria pointu.