Ivan Krasko

charakter jeho poézie aké používal motívy typické Kraskové prostriedky iba dvoma zbierkami vytvára novú etapu v slovenskej poézii vlasným menom Ján Botto, najskôr pod pseudonymom Janko Cigáň impresionista eufonické prostriedky a zvukomalebnosť autor zbierkok „Nox et solitudo“ („Noc a samota“)- básne ľúbostnej lyriky a citové básne plné beznádeje a zbierka, lyrický hrdina, kt.je stotožnený s Ja- motívy samoty, osobné […]

charakter jeho poézie
aké používal motívy
typické Kraskové prostriedky
iba dvoma zbierkami vytvára novú etapu v slovenskej poézii
vlasným menom Ján Botto, najskôr pod pseudonymom Janko Cigáň
impresionista
eufonické prostriedky a zvukomalebnosť
autor zbierkok „Nox et solitudo“ („Noc a samota“)- básne ľúbostnej lyriky a citové básne plné beznádeje a zbierka, lyrický hrdina, kt.je stotožnený s Ja- motívy samoty, osobné spomienky na matku, otca, ale aj tak dokáže preniesť osobné na celý národ (reflexia o národe)

VERŠE

jeho poézia neodráža objektívnu skutočnosť, ale opiuje básnikovu dušu
vonkajší priestor je u Kraska neoddelitelný od vnútorného
lyrický subjekt nie je nijaký hrdina
čerpá námety z ľudovej slovesnosti
typický – daktylotrochejský verš→kombinácia sylabiky a sylabotoniky
opiera sa o 3 slabičné slová
reaguje na sociálny, národnostný útlak
v básniach cítiť hlavne smútok a melanchóliu

TÉMY KRASKOVEJ POÉZIE

vlastný básnický program
sociálna nespravodlivosť, pomaďarčovanie, zotročenie národa
pasivita mladej generácie
osobný smútok, zo sklamania
rozorvanosť týkajúca sa náboženskej orientácie
témy: domov, samota, vojna, spomienky na otca a matku, národ
forma: 2 zbierky, objavuje sa výrazná melodickosť opakovanie „Hej“-v básni „Tolope“
pre symbolikov je typická melodickosť, samota a opustenosť

NOVÁ ETAPA

rozhranie medzi Hviezdoslavovým a voľným veršom
národnostný útlak

zúžitkoval podmety: symbolizmu, impresionizmu,zmysel pre úspornosť výrazu, do ktorého vie vložiť svoj zážitok

pesimizmus, práca s kontrastom, rešpekt pred Bohom, ako človek sa cíti malý, nemocný

„Nox et solitudo“ („Noc a samota“)→znaky lit.moderny, hrdina v búrlivej noci, hlavný pocit a motív samoty, zbierka vznikla ďaleko od domova, spomienky na rodný kraj a matku „Verše“→venovaná jeho snúbenici, mala veľký úspech

Krasko hľadá východisko z krízy
sú tu osobné básne, ale aj tie ktoré reagujú na národ, sú v nej optimistickejšie

básne, nádej, energia, zbury, hľadá riešenie spoločenskej situácie a verí, že príde raz éra slobody, lepšie obdobie, všetko sa znormalizuje, po vojne je vždy lepšie

TOPOLE

Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole –
Čnejú k nebu veľké, čierne
– zrovna jako čiesi bôle – topole.

Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre nahé, holé
topole.

Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole
– prízraky sťa z nirvány by –
pozerajú v prázdno dole
topole.

Hej, tie hrdé, vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj mizne…
Hore…? Dolu…? Do nirvány…?
– Ako havran ošarpaný do noci…

cítil sa sám lebo bol ďaleko od svojej rodnej zemi,ale napriek tomu je hrdý na svoj národ
opakované zvolanie na začiatku strofy

hrdo stoja ošarpané-aj keď je v depresii stojí hrdo

osobná depresia, havran-smrť, koniec

PLACHÝ AKORD

rozozvučali spomienku, ale aj tá sa už pominula a stále je sám, hasnuté spomienky

Za búrnej, tmavej noci
ja blúdil sám a sám,
závidel ronenie sĺz
tým čiernym nebesám.

Bez cieľa šiel som vo svet
a hľadal úľavu:
papršlek do tmy srdca,
liek v hlavu boľavú.

Ach, niekde vedľa cesty,
u starých božích múk
našiel som zúfajúcich
pár chladných, mokrých rúk…

Snáď skutočnosť to bola,
a možno púhy sen:
zabudli ruky na mňa,
keď svitnul biely deň…

Len pocit ostal temný,
kýs‘ bôľu odtienok,
akordom plachým huči
z hasnúcich spomienok

biely deň-spomienka na stare časy, pozitívna chvíľka
hl.myšlienka: smútok, samota
túžba po láske, človeka s ktorým by mohol zdielať svoje pocity

OTCOVA ROLA

Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitka nemá:
– prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž´byť suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotlelou spola.
Poddaných krvou napitá pôda domov ma volá…
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä…
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?
roľa- domov, národ, vlasť