Bezstavovce – slimáky

Bezstavovce (Evertebrata, Invertebrata, Avertebrata) je súhrnné označenie pre všetky prvoky a živočíchy, ktoré nie sú stavovce, teda nemajú chrbticu. Zaviedol ho Jean Baptiste de Lamarck. Vyše 90 % živočíchov a všetky prvoky sú bezstavovce. V užšom zmysle patria medzi bezstavovce len mnohobunkové živočíchy (Polycytozoa), teda nie jednobunkové organizmy prvoky. V ešte užšom zmysle sa sem nezaraďujú ani živočíchy, ktoré už majú chordu, ale nemajú ešte vyvinutú chrbticu. V tom prípade sa hovorí o bezchordátoch. Patria sem rôzne veľké a rôzne zložito stavané organizmy – od mikroskopických, voľným okom nepozorovateľných živočíchov až po niekoľko desiatok metrov dlhé červy, od extrémne jednoduchých plakulovcov a hubiek až po vyspelé hlavonožce s dobre rozvinutými zmyslovými orgánmi a inteligenciou dokonca porovnateľnou s cicavcami. Spája ich len neprítomnosť vnútornej kostry (endoskeletu).

Zaradenie bezstavovcov do taxonomického systému

V súčasnej systematickej zoológii sa táto skupina nepovažuje za plnohodnotný taxón, keďže je to parafyletický (neprirodzený) taxón, ktorý navyše vznikol len na akomsi zostatkovom princípe – patria sem všetky druhy živočíchov, ktoré nemajú chrbticu. Bezstavovce sú veľmi rôznorodou skupinou zahŕňajúcou množstvo živočíšnych kmeňov (pre porovnanie všetky stavovce patria do jediného kmeňa). Tvoria ich tieto najznámejšie suchozemské kmene: mäkkýše, obrúčkavce, článkonožce.

Rad: SLIMÁKY (Stylommatophora)

Nazývajú sa takisto aj stopkatooké. Sú to suchozemské slimáky, ktoré majú oči na konci druhého páru tykadiel a väčšina druhov ich môže vtiahnuť. Základným rozdielom čeľadí v tomto rade je prítomnosť alebo chýbanie ulity. Na jej stavbu je nevyhnutný výskyt vápnika v životnom prostredí slimáka. Uskladňujú ho v tráviacej žľaze, prenášajú do plášťa, kde sa pôsobením enzýmu mení na uhličitan vápenatý, ktorý kryštalizuje do pravidelne usporiadaných závitov. Takto rastie špirálovitá ulita podľa princípu, ktorý sa uplatňuje v stavbe všetkých neživých častí živočíchov (od schránok dierkavcov až po rohy kopytníkov). Ide o tzv. logaritmickú špirálu, kde sa dodržuje zásada, že uhol jej zakrivenia je v ktoromkoľvek bode rovnaký. Drvivá väčšina ulít je pravotočivých, len minimálne množstvo je ľavotočivých. Tvar ulity, prítomnosť uzatvárateľného viečka a preferovanie určitého druhu biotopu delí slimáky na jednotlivé čeľade. Na skúmanom území som zaznamenal reprezentantov nasledujúcich čeľadí:

3.1 Jantárovkovité – Succineidae

Žijú v blízkosti vody, čiže pre moju prácu sú priamym dôkazom podmáčanej, vlhkej formy trávnatého a krovinatého biotopu. Meno dostali podľa priehľadnej ulity jantárovej farby. Sú to jediné Stylommatophora, ktorým nevadí ani priamy pobyt vo vode. Ich ulita je veľmi tenká a má mimoriadne široké ústie, preto jantárovkám hrozí rýchle vyschnutie. Vlhkosť prostredia je preto pre ne životne dôležitá.

3.1.1 Jantárovka veľká – Succinea putris

Na Barinách sa nachádza ešte pomerne hojne v hustých zárastoch v priehlbinách po bývalých meandroch a jazierkach. Má 15–20 mm vysokú predĺženú špicatú ulitu.

3.2 Slimákovité – Helicidae

Pôvodné európske územie porastené lesom bolo hojne obývané lesnými druhmi ulitníkov. Činnosťou človeka sa však toto územie väčšinou mení a vzniká odlesnené územie, tzv. kultúrna step. Preto sem preniklo a udomácnilo sa aj niekoľko stepných druhov ulitníkov. Nájdeme ich na suchších lúkach, popri okrajoch ciest, na medziach a okrajoch polí. Sucho, počas ktorého ani ony nedokážu aktívne žiť, prečkajú napríklad na stonke rastliny alebo na konáriku kríka. Ulitu si predtým uzatvoria dienkou (epifragmou): Po vtiahnutí sa do ulity slimák vylúči slizovitú hmotu, z ktorej po vyparení vody vznikne priehľadná blanka. Spomedzi týchto druhov som na sledovanej lokalite našiel:

3.2.1 Slimák pásikavý – Cepaea vindobonensis

Bežný druh na suchších miestach, dorastá do 23 mm. Od pásikavej formy C. hortensis sa líši hnedasto zafarbeným ústím.

Niektoré pôvodné druhy, ktoré nemali také prísne požiadavky na les, sa prispôsobili kultúrnej stepi. Boli to druhy, ktoré predtým žili v svetlých lesoch, hájoch a kriačinách teplých pahorkatín. Sem patria:

3.2.2 Slimák záhradný – Helix pomatia

Jeho názov je trochu zavádzajúci, pretože žil oveľa skôr ako v ľudskej kultúre vznikli záhrady. Na Barinách je najhojneším a najväčším (40–50 mm) zástupcom slimákov. V tomto prirodzenom prostredí nedochádza k jeho premnoženiu ako v záhradách, pretože je tu dôležitou súčasťou trofického reťazca. Lovia ho hlavne tu prítomné spevavce, vrany a škorce.

3.2.3 Slimák meňavý – Cepaea hortensis

Veľkosť 19–21 mm. Na rozdiel od C. vindobonensis žije na vlhkejších miestach a má belavé ústie. Je známy medzi slimákmi farebnou variabilnosťou ulity: jednofarebné formy môžu byť krémové, citrónovožlté, slamovožlté, ružové i bledohnedé, pásikavé formy môžu mať 2–5 pásikov na závitoch. Slimák meňavý je tiež dôkazom vlhkosti prostredia, obľubuje aj lužné lesy a v časoch záplav vylieza po vegetácii až do výšky niekoľko metrov. Zistil sa zaujímavý fakt, že najživotaschop­nejšie sú žlté formy tohto druhu. Pravdepodobne tu ide aj o genetickú dominanciu, nakoľko pri krížení s pásikavými formami vznikajú jednofarebné žlté generácie.

Mnohým Stylommatophora sa zredukovala ulita. Pod plášťom nájdeme len jej zvyšky či náznaky, ktoré už nie sú ani špirálovito stočené. Pred suchom sa chránia ukrývaním v škárach a puklinách alebo sa zahrabú do zeme. Na Slovensku sú známe len dve čeľade, ktoré sa na prvý pohľad odlišujú polohou dýchacieho otvoru. Niektoré z druhov týchto čeľadí patria medzi synantropné.

3.3 Slizniakovité – Limacidae

Dýchací otvor majú v pravej zadnej časti štítu a koniec tela je zahrotený. Ich zvyšková vápencová doštička má 0,5–1,5 cm.

3.3.1 Slizniak žltý – Malacolimax tenellus

Ťažko identifikovateľný druh hlavne v juvenilnom štádiu, zameniteľný najmä so slizniakom poľným, od ktorého sa odlišuje žltkastým slizom (slizniak poľný má mliečnobiely sliz).

3.4 Slizovcovité – Arionidae

Dýchací otvor majú v pravej prednej časti štítu a koniec tela je okrúhly. Nemajú už ani vápencovú doštičku, len zopár vápencových zrniečok.

3.4.1 Slizovec hrdzavý – Arion rufus

Je to najdlhší slizovec, dorastá až do dĺžky 15 cm. Je farebne variabilný – hrdzavý, hnedý až temer čierny. Žije najmä vo vlhkom oceánskom podnebí západnej Európy. Pred II. svetovou vojnou bol jeho výskyt na Slovensku ojedinelý až veľmi vzácny. Až v 70. rokoch bol hromadne nájdený v Štiavnických vrchoch, odkiaľ sa rapídne šíril na celé Slovensko. V súčasnosti sa z neho stáva synantropný druh, ktorý stále preferuje dobre zavlažované záhrady, vlhké lúky a okraje vodných tokov. Živí sa tlejúcimi rastlinami, hubami, zdochlinami.

3.4.2 Slizovec pásikavý – Arion subfuscus

Tento pôvodne a predovšetkým lesný druh som našiel na Barinách hlavne v okolí hustých zárastov v blízkosti stromov. Tu na vlhkých miestach sa živí hubami a hnijúcimi látkami. Spod kôry alebo opadaného lístia vylieza v noci, inak len za daždivého počasia. Pri podráždení vypustí hustý oranžový sliz.