Vysoká škola: skúška vôle a motivácie

Času dosť?

Jednotlivé podmienky k úspešnému absolvovaniu toho-ktorého predmetu bývajú stanovené v sylabe, ktorý Vám sprístupní vyučujúci. Termíny odovzdaní prác či priebežných testov viete väčšinou už na začiatku semestra. Môžete si teda rozvrhnúť svoj študijný plán a pracovať priebežne. Tento fenomén (priebežná príprava) sa však vyskytuje skôr vzácne. Ako sa hovorí, študentovi vždy chýba pred skúškou jeden deň.

Informačné systémy, ktoré fungujú na školách Vás oslobodia od odovzdávania „papierových“ prác, takže sa môže stať, že odovzdanie je nastavené do polnoci určitého dňa a verte, že tých pár minút navyše niekedy pomôže. Ak však začínate práce písať obvykle 22:30, tak to už je na zamyslenie.

V poslednej dobe sa v súvislosti s prístupom k povinnostiam hojne skloňuje termín prokras­tinácia. Ten znamená chorobné odsúvanie povinností a vyhýbanie sa zodpovednosti a rozhodovaniu. Tento koncept je v psychológii detailne rozpracovaný, nie je taký jednoduchý, akým sa zdá. Avšak v študentských radách už takmer zľudovel a označuje každé odkladanie povinností na poslednú chvíľu. Jedná sa však skôr o našu starú dobrú známu – lenivosť.

Motivácia

Pri plánovaní študijnej stratégie su v hre naše investície a naše zisky, to znamená naša motivácia. Tá sa môže v priebehu času meniť. Pozrime sa na taký malý, síce trochu hororovo vyznievajúci, ale nie zriedkavý, scenár: Čím viac sa blíži termín skúšky, zisťujeme, že množstvo učiva za dobu, keď sme sa mu nevenovali, narástlo do obrovských rozmerov. Čo teraz? Niekto začne zúrivo doháňať alebo písať ťaháky, iný rezignuje, vzdá sa. Ak totiž zistí, že veľkosť vkladu je priveľká a že na to nestačí, známka mu prestane byť dostatočným benefitom za toľko prebdených nocí. Povie si, že predsa existuje aj druhý termín skúšky. Povinnosť odloží a verte, že sa na druhý termín nezačne učiť ešte v ten deň. Medzi tým sa mu však na pozadí to isté deje v ďalších piatich predmetoch. Už asi tušíte, kam tým mierim.

Organizácia času

Vysoká je do určitej miery tréningom vôle a sebakontroly každého z nás, keďže za nami už nestojí rodič ani učiteľ, ktorý by na nás dohliadal. Musíme sa naučiť byť si sami sebe rodičmi a nájsť si stratégiu, ktorú na seba aplikujeme a bude nám vyhovovať.

Ak sa nemôžete donútiť učiť doma, choďte do knižnice, najlepšie tak, aby ste nemali prístup k internetu. Prostredie, kde sa každý v tichu venuje literatúre na Vás určite zapôsobí. Vezmite si so sebou na začiatok napríklad materiály na 2 hodiny. Keď svoj denný cieľ splníte, dajte si niečo dobré za odmenu (hodinu voľna na webe, dobrý obed, kávu s priateľmi, spánok). Ak zistíte, že 2-hodinové návštevy knižnice zvládate a stále ešte potrebujete doháňať učivo, pridajte si hodinku. Postupne nebudete potrebovať tieto vonkajšie pohnútky a naučíte sa učiť prirodzene a bez časového nátlaku.

Pri takomto seba-učiacom tréningu funguje metóda malých krokov. Stanovujte si na začiatok blízke a menšie ciele, ktoré sa dajú dosiahnuť: viem, že dnes potrebujem zvládnuť 20 strán, aby som sa za týždeň naučila na test. Potom sa uvidí. Dáte si tak v ten deň reálnu šancu na úspech, ktorý Vás bude povzbudzovať a dá Vám vyššie sebavedomie, ktoré Vám zase neskôr dovolí si ciele postupne zvyšovať. Je to taký malý začarovaný kruh, ktorý môže byť veľmi prospešný pre Vaše psychické zdravie na ceste za titulom.

Funkčné môže byť aj učenie so spolužiakmi. Na VŠ bývajú často zadávané tímové práce a vyplatí sa naučiť, ako pracovať spoločne. Rozdelenie učiva, rozprávanie sa o ňom a vzájomné vysvetľovanie, Vám vštiepia látku do pamäte oveľa lepšie, než len jeho pasívne čítanie. Presné hodnoty zistené v jednotlivých výskumoch sa mierne líšia, ale je dokázané, že pri čítaní si zapamätáte bezprostredne asi len 10% obsahu textu, kdežto pri diskusii s druhými už 50% a pri jeho praktickej aplikácii až 75%.

Určite teda má cenu sa už teraz zamyslieť nad svojimi taktikami a stratégiami učenia a narábania s vlastným časom.