Najlepšiu architektonickú diplomovku napísala študentka FAD STU

Na začiatku decembra prebehne v Mojzesovej sieni v Bratislave ceremoniál odovzdávania cien národného kola Ceny profesora Jozefa Lacka. Ide o najvyššie ocenenie v prestížnej študentskej súťaži, ktoré sa každoročne udeľuje autorovi alebo autorke najlepšej diplomovej práce s architektonickým zameraním. Za akademický rok 2021/22 bolo spolu hodnotených 19 študentských prác zo všetkých architektonických škôl či katedier na Slovensku. Fakultu architektúry a dizajnu STU v Bratislave reprezentovalo sedem diplomových prác, z ktorých porota súťaže ocenila až dve.

Hlavnú cenu získala absolventka FAD STU Karolína Bujdáková. Zadanie jej diplomovej práce – Múzeum pocitov – vzniklo na základe medzinárodnej súťaže Buildner Architecture Competitions. „Neboli tam definované žiadne kapacitné či funkčné nároky okrem toho, že múzeum by malo mať sálu pozitívnych pocitov a sálu negatívnych pocitov. Dopredu nebolo povedané ani to, či by sa mali tie pocity striedať, keď budú návštevníci prechádzať expozíciou. Takéto neurčité zadanie ma oslovilo,“ vysvetľuje Karolína.

Múzeum pocitov

„Téma diplomovej práce môže do dôsledku sledovať realitu alebo umožniť rozvíjanie abstraktnej idey, všetci však cítime, že by mala byť výnimočná,“ hovorí vedúci ocenenej diplomovej práce Alexander Schleicher. Nakoľko súčasťou zadania nebola ani lokalita, na začiatku si musela Karolína Bujdáková urobiť analýzu miest, ktoré by pre takúto stavbu mohli prichádzať do úvahy. „Prvotné myšlienky ma viedli na Slovensko, potom som si urobila medzinárodný výskum, hľadala som vizuálne zaujímavé miesta, ale napríklad aj bežné, ako sú sídliská, aby samé o sebe neboli ani pozitívne ani negatívne. Kládla som si otázku, či neutrálny pocit v nás nevyvolávajú práve úplne všedné miesta,“ hovorí Karolína. Nakoniec si pre svoje fiktívne múzeum vybrala soľnú panvu Salar de Uyuni v Bolívii. „Je vizuálne neutrálna, ale zároveň veľmi silná. Jej atmosféry sa menia, ale neutrálny charakter tejto pláne zostáva. V období dažďov, ktoré trvá tri či štyri mesiace, sa mení na najväčšie zrkadlo na svete,“ hovorí.

Následne si položila otázku, ako by mala vyzerať architektúra na mieste, ktoré je dokonalo rovné a biele, ako invazívny by mal byť zásah architekta. „Použila som priestorovú prútovú konštrukciu bielej farby, ktorá akoby levitovala nad zemou. Z diaľky môže vyzerať aj ako fatamorgána, akýsi oblak, ktorý sa vyparuje. Reálne je však budova len postavená na pilieroch. Išlo mi aj o to, aby sa stavbou neporušil prirodzený systém zaplavovania pláne,“ dodáva Karolína.

Zážitok z návštevy múzea začína teda už pri príchode na miesto, ale samotná architektúra neprezrádza, čo sa v nej skrýva, skôr splýva s prostredím. Budova múzea, ktorú Karolína navrhla, je relatívne veľká, len sála negatívnych pocitov predstavuje tunel dlhý takmer pol kilometra. Sálu pozitívnych pocitov zas v jej vízii vytvára botanická záhrada. Mala byť opakom stiesneného, nečitateľného tunela, zároveň voči svojmu okoliu predstavovať akúsi oázu. „Snažila som sa, aby táto sála bola príjemná pre čo najväčšie spektrum ľudí. Samozrejme, nič nie je príjemné rovnako pre všetkých, ľudia majú rôzne fóbie, nakoniec som sa rozhodla pre prirodzené svetlo, návrat k prírode, inú kvalitu vzduchu. Takéto veci nevieme oklamať,“ vysvetľuje.

Múzeum pocitov

Keďže návrh múzea bol len vo forme ideového návrhu, študentka primárne neriešila pripájanie budovy na siete, ale zvažovala aj aspekt prevádzky budovy. „Múzeum by bolo úplne energeticky sebestačné, len voda by musela byť prinášaná a odnášaná na etapy. Podobne funguje aj niekoľko iných stavieb, ktoré sú na soľnej pláni už postavené,“ hovorí Karolína. Zaujímavá je aj samotná konštrukcia je z karbónových vlákien obalených živicou. „Ide o technológiu, ktorá nie je bežná pre architektúru, používa sa najmä v automobilovou priemysle. Je ľahká, odolná v ťahu aj tlaku, dobre zvláda napätia, odoláva aj chemickým vplyvom,“ dodáva.

Porota ocenila vysokú úroveň remeselného zvládnutia práce. „Absolventka ju naviac podporila konzistentnou a kultivovanou prezentáciou, v ktorej preukázala premyslenosť tak koncepcie, ako aj detailov, ale tiež nevyhnutnú schopnosť viesť polemiku a reagovať na podnety oponentov,“ znie v stanovisku porotcov. Podľa Bujdákovej bola obhajoba práce pred porotcami podobná ako pri obhajobách na škole, len to bolo menej stresujúce, keďže už v hre nebolo ukončenie štúdia.

„Diplomovka je zaujímavý proces, kde je dôležitá predovšetkým cesta k výslednému návrhu. Karolína bola skvelým partnerom do diskusie o hľadaní miesta, o hľadaní toho, čo najlepšie definuje emócie, o hľadaní zodpovedajúceho výrazu. Navrhla výnimočné múzeum na výnimočnom mieste, múzeum, ktorého exponátmi sú vlastné emócie každého návštevníka,“ hodnotí jej pedagóg Alexander Schleicher.

Bujdáková sa celkom nedávno stala aj laureátkou ceny INSAID AWARDS 2022 v kategórii študentský koncept. Do tejto súťaže sa prihlásila so scénou k inscenácii Elektrický anjel, ktorá  sa uvádza v netradičnom priestore bývalej kotolne FAD STU. Porota v tomto prípade ocenila komplexnosť stvárnenia, keďže bolo treba vyriešiť viac aspektov od polohy hľadiska a javiska v priestore, až po detaily rekvizít. „Ocenili určite aj to, že išlo o realizovaný projekt, čo u študentov vôbec nie je  bežné,“ mieni Karolína. V tomto prípade totiž išlo o spoluprácu fakulty s profesionálnym divadlom, Novou scénou v Bratislave. Kotolňa, ktorú dnes využíva Kreatívne centrum FAD STU,  je pre ňu akýmsi múzeom pravdivých pocitov. „Úplne reprezentuje zvolenú divadelnú hru, je surová, pravdivá a chladná, navonok sa správa tak, ako hlavní hrdinovia inscenácie,“ dodáva. Scéna prezentuje priestor hotelu, ktorý sa chce pôsobiť luxusne, ale vidno, že nie je. „Túto pretvárku som paralelne vnímala aj u protagonistov hry, ktorí sa tvária, že sa chcú radikálne rozhodnúť, ale vo vnútri to tak necítia. Podobné kontrasty v sebe mladí ľudia nesú často,“ myslí si Karolína.

Elektrický anjel

Karolína Bujdáková je dnes už doktorandkou na svojej alma mater, v ďalších rokoch sa bude venovať architektonickým konverziám pre potreby dočasných site-specific projektov. Chce skúmať vzťah performatívneho umenia a existujúcej architektúry, či už  ide o ruinu hradu alebo industriálny priestor. „Najväčšou výhodou je v takom prípade eliminácia kulís, ktoré sú nahradené prostredím. Ide o rozšírený, ekologicky trend, potrebujeme menej materiálov, menej energií na vykurovanie. Dôležitá je však aj estetická sila takýchto riešení, ktoré dávajú produkcii nezameniteľný charakter. Ak sa bude jedna hra uvádzať na troch rôznych miestach, bude to vždy niečo celkom iné. A to je veľký fenomén,“ hovorí.

Teoretické skúmanie existujúci projektov by rada podporila aj novými vlastnými realizáciami a spoluprácami. „Popularizácia architektúry je veľmi dôležitá, v nej architektúra trochu zaostáva za ostatnými umeniami. Chcem pomôcť našej fakulte, aby sa tu niečo dialo, chcem, aby bola architektúra bližšia k ľuďom. Je to tiež jeden dôvodov, prečo som sa rozhodla pokračovať v štúdiu na FAD STU aj na treťom stupni,“ uzavrela Karolína.