Mladí absolventi: Aj záchranári si poplačú Vydáno:4.4. 2017
Zveřejni článek na Facebooku Zveřejni článek na Delicious Zveřejni článek na Linkuj.cz Zveřejni článek na Twitteru

Mladí absolventi: Aj záchranári si poplačú

Zachraňujú životy! Radomír Hubeňák (24) a Martina Buchelová (24) vyštudovali odbor urgentná zdravotná starostlivosť na Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave. Ako bakalári sa dva roky dozadu zamestnali a už v tak mladom sa začali venovať vznešenej práci, vďaka ktorej vždy nájdu pomoc tí, ktorí ju potrebujú. Takto sa dvaja mladí absolventi vysokej školy dostali zo školských lavíc do záchraniek.

Kedy ste si uvedomili, že chcete pracovať ako záchranári?

Radomír: Na to si pamätám, ako keby sa to stalo len včera. Chodil som vtedy do druhého ročníka na Prvom slovenskom literárnom gymnáziu v Revúcej a býval som na priváte. Sadol som si pred televízor a akurát v tom momente vysielali reláciu 112. Zapáčila sa mi práca hasičov a záchranárov, navyše som mal od malička akúsi vnútornú potrebu pomáhať a byť nápomocný. Nikdy som nechcel vo svojom živote dospieť do bodu, že budem len bezmocne odvracať pohľad.

Martina: Bolo to ešte počas štúdia na strednej škole. Práve záchranárstvo sa mi zdalo byť veľmi zaujímavé. Mala som skúsenosť s ľuďmi, ktorí v tomto sektore pracovali a obdivovala som ich odhodlanie – pomôcť niekomu. Od tej chvíle som chcela robiť to isté. Túžila som si podľa ich vzoru zachovať chladnú hlavu vo vypätej situácii a sústrediť sa len na jedno – život pacienta.

Čo ste museli absolvovať, kým ste sa dostali na Slovenskú zdravotnícku univerzitu?

Radomír: V prvom rade to boli prijímacie skúšky zamerané na znalosti z biológie, anatómie, náuky o spoločnosti ale taktiež fyzické testy v ktorých bolo dôležité zvládnuť plávanie, beh a gymnastiku. Potom som sa vrátil domov a čakal na výsledky.

Martina: Keďže som nechodila na gymnázium a zo svojej strednej školy som chcela prejsť na diametrálne odlišný odbor, musela som si v prvom rade naštudovať biológiu. Neskôr na mňa čakali fyzické previerky, ktoré mi robili menší problém, než písomné skúšky.

Aké predmety boli počas štúdia urgentnej zdravotnej starostlivosti tie najťažšie?

Radomír: V mojom prípade ide o vnútorné lekárstvo, pediatriu, anatómiu a predovšetkým biochémiu. Práve posledný predmet bol nesmierne komplexný, musel som sa naučiť všetko od farmakológie až po obväzové techniky.

Martina: V prvom ročníku predstavovala najväčší problém biochémia. Mnoho študentov muselo práve tento predmet opakovať a niektoré dokonca aj ukončili školu. V druhom ročníku prišlo verejné zdravotníctvo, kde sme mali prísnu vyučujúcu a veľa učiva, ktoré ale bolo pre náš odbor veľmi dôležité. A v treťom, respektíve poslednom roku štúdia, bola problematická urgentná medicína. Nemala som s ňou síce problém ja ale niektorí moju spolužiaci. Vydýchnuť som si mohla až po štátniciach, keď som získala bakalársky titul.

Kedy ste sa počas štúdiu na vysokej škole dostali k praxi?

Radomír: Prvý ročník sa začal praxou na rôznych nemocničných oddeleniach. Niektorí študenti sa sťažovali a určite aj sťažujú, že niektoré oddelenia sú zbytočné, ale sú na omyle. Keď človek chce, všade sa niečo naučí. Prax na záchranke je dôležitá. Ako študentom sa chcel vedieť všetko – od vypisovania papierov až po samotné odovzdanie pacienta v nemocnici.

Martina: V prvom ročníku som chodila na rôzne oddelenia, kde som skôr pracovala ako sanitárka. V mojej kompetencii bolo rozdávať obedy, pomáhať pri prekladaní pacientov ale občas, keď bol pri mne pedagóg, som si mohla vyskúšať napríklad aj odber krvi. Prvý kontakt so záchrankou prišiel až v druhom ročníku. Podľa toho, ku ktorej posádke sme boli pridelení sme sa dostali buď k pracovníkom rýchlej zdravotnej pomoci alebo rýchlej lekárskej pomoci. Tam som už mohla robiť viac, asistovala som skutočným záchranárom.

Pripravilo vás trojročné štúdium pre prácu záchranárov dostatočne?

Radomír: Áno. Tie tri roky určite stačia. Prijal by som však viac praxe a to predovšetkým na záchranke.

Martina: S vlastnej skúsenosti hovorím, že nie. Zdravotnícke povolaniu si zradné v tom, že všetko, čo sa píše v odbornej literatúre, je v skutočnosti pri každom pacientovi úplne iné. Ako záchranári môžeme len predpokladať, čo sa s konkrétnym človekom deje, nakoľko diagnózu mu stanoví až doktor. Teória je preto zbytočná a vždy sa treba spoliehať na prax. V tejto sfére sa stále niečo nové učíme.

Čo by ste odporučili stredoškolským študentom, ktorí by chceli ísť študovať urgentnú zdravotnú starostlivosť?

Radomír: Mali by sa predovšetkým stretnúť alebo inak skontaktovať so záchranármi z praxe. Nemali by si myslieť, že táto práca sa skladá len z uniformy a šialených prípadov. Nie je to len o krvácaní, nehodách či samovraždách. Mladí ľudia potrebujú získať dostatok informácií o tejto profesii.

Martina: Po pravde? Aby si to dobre rozmysleli. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak chcú túto prácu reálne vykonávať, nebudú mať pocit, že je dostatočne finančne ohodnotená. Ak sa však na to pozrú z ďalšieho hľadiska – je to nádherné povolanie vďaka ktorému môžu zachrániť životy. Niet nad pocit, keď sa vám pacient poďakuje za to najcennejšie, čo má. Všetci máme iné morálne hodnoty. Záleží len na jedincovi, či si budúce povolanie bude vyberať podľa peňazí alebo pocitu zadosťučinenia.

Kde ste si po absolvovaní vysokej škole našli zamestnanie?

Radomír: Prácu som si bez väčších problémov našiel hneď po škole. Vďačím za to hlavne tomu, že som vyštudoval v Bratislave a teda sa v našej metropole aj rovno zamestnal. Výhodou bolo to, že ma už budúci kolegovia poznali zo študijnej praxe.

Martina: Zamestnala som sa v Bratislave a to hneď po ukončení štúdia na univerzite. Z praxe ma ľudia poznali a tak sa za mňa aj prihovorili.

Aký je rozdiel medzi praxou na vysokej škole a reálnou prácou záchranárov?

Radomír: Hlavne je to o zodpovednosti. Keď som bol študent, stále ma mohol niekto skontrolovať a tak som bol pokojný. V práci som sa už ale musel spoliehať len sám na seba a svojich kolegov.

Martina: Zodpovednosť. Počas študijnej praxe som prišla na miesto určenia, strávila som tam daný počet hodín a odišla domov. V práci som však zodpovedná za pacienta a ak sa stane, že sa zle rozhodnem, je to moja chyba.

Je veľmi dôležité, aby aj laici ovládali aspoň základy prvej pomoci, čo by ste im v tejto veci mohli odporučiť?

Radomír: Pravdaže je to dôležité. Mali by si všetci ľudia urobiť minimálne kurz prvej pomoci. Hlavne by sa v konkrétnom momente nemali vyľakať ale mali by aspoň nejako pomôcť. Človeku predsa môže ísť o život.

Martina: Prvá pomoc je veľmi dôležitá pri záchrane ľudského života. Každý si myslí, že keď zavolá na linku 155 alebo 112 tak je to vyriešené. Nuž, ľudia sa v tomto prípade mýlia. Najdôležitejšie je, aby laici ovládali resuscitáciu. V takomto prípade treba skontrolovať, či človek dýcha a ak nie, treba začať stláčať v intervale – 30 stlačení a 2 vdychy. V takejto situácii je potrebné, aby jeden neustále poskytoval pacientovi masáž srdca a niekto ďalší by mal zavolať záchranku. Vždy tomu ranenému získate minúty života, kým k nemu dorazí posádka.

Pomerne v mladom veku ste sa dostali do zamestnania a rovno k zachraňovaniu životov. Ako sa vyrovnávate so smrťou pacientov?

Radomír: S prirodzenou smrťou som sa dokázal vyrovnať. Každý sa do toho časom dostane. Problém však pre mňa predstavujú náhle úmrtia alebo nešťastie rodiny nebohého pacienta, ktorá sa v ten moment nachádza v blízkosti tela.

Martina: Nedá sa to opísať. Občas zrejme na ľudí pôsobíme, ako keby sme boli bezcitní ale tak to nie je. Každá smrť je iná a niekedy sa city nedajú potlačiť, takže aj záchranári si po ťažkom dni poplačú. Najmä keď ide o prípady týkajúce sa detí. Každé jedno úmrtie vo vás ale niečo zanechá ale zmierite sa s tým a pôjdete ďalej.

Zdroj fotografií: Archív Buchelovej a Hubeňáka, www.pixabay.com




Odběr newsletteru

Chci odebírat newsletter Vysokých škol

Pravidelné informace o studiu na vysokých školách, přijímacíh zkouškách...


Odporúčame

Facebook

Chcete vedieť ako prví o novinkách na serveri, o tom, čo robíme a kde sa s nami môžete stretnúť? Pripojte sa k nám na Facebooku.

Akékoľvek použitie obsahu vrátane prevzatia, šírenia či ďalšieho sprístupňovania článkov a fotografií je bez súhlasu jednateľa serveru VysokeSkoly.sk zakázané.

Copyrights: VysokeSkoly.sk
Design:divDesign.cz
2017